henrieta rojko

Ako vojsť do starého červeného domu cez cyklámenovú bránu

Ako dieťa som farbičkami zaznamenávala detaily, ktoré ma zaujali. Situácie, ktoré sa mi zdali smiešne, no na mojich obrázkoch vyzneli smutne. To, že som sa prihlásila na ľudovú školu umenia k profesorovi Ľudovítovi Bebjakovi, známemu slovenskému maliarovi, bolo len prirodzeným pokračovaním môjho detského čarbania. Ľudovít Bebjak ma naučil prvé profesionálne ťahy, vnímať tvary, kompozíciu. Pokore pred plátnom. Skúsila som to a zrazu prišli prvé pochvaly. Neskôr, už ako dospelá, som sa túlala po svete - Švajčiarsko, Rakúsko, Francúzsko, Írsko, Anglicko, Juhoafrická republika, Austrália, Praha, Spojené štáty – ale v tom maľovanom zaznamenávaní som pokračovala. Kreslila som si akýsi pocitový denník, akoby som ťahmi ceruzky zostala v spojení s tými, čo sa na chvíľu vzdialili môjmu pohľadu, nie však srdcu. Keď som sa vrátila na Slovensko, ujala sa ma akademická maliarka Daniela Tarinová, žiačka Albína Brunovského. Tvorili sme spolu tri roky, skúsila som prácu s olejom, naučila som sa vnímať svetlo, jemne spracovať farby. V hľadaní a učení asi nikdy neskončím – veď napokon som sa vrátila k Pavlovi Bebjakovi, synovi môjho prvého učiteľa. Ale to už je celkom iný príbeh.

Farby ma dokážu vyprovokovať k úsmevu, radosti.

Farby si vyberám podľa pocitov môjho rojčenia, alebo sa - jednoducho - nechávam inšpirovať odtieňmi ulice, oblečením žien a mužov, čo sa mihnú okolo mňa. Zastavím sa, obzriem sa, keď sa mi zazdá, že niektoré farby k sebe nepatria. No aj tak sa vždy dopracujem k záveru, že to zladenie bolo svojím spôsobom geniálne. Učili ma nepoužívať základné farby, ale vymiešavať. A práve to ma vedie k istej provokácii - s radosťou si namaľujem obraz žlto-fialový, bordovo-modrý či cyklámenový. V umení všetko má svoje miesto a príčinu. Možno nie v tomto storočí, ale čas si svoj dôvod nájde.

Moja inšpirácia prichádza z toho, čo som videla, zažila alebo si predstavila v sne.

Krásu prírody vie málokto vystihnúť. Je to o vôni, zvukoch, pocitoch, tichu. Preto sa vyhýbam krajinomaľbe. Len ako perly si z nej vyberám stromy. Prečo práve stromy? Pri pohľade na môj strom by to ľuďom, ktorým obraz venujem, malo dodať pozitívnu energiu. Silu, ktorá je zakorenená hlboko v zemi. Pretože strom je pre mňa symbolom života, osudom toho-ktorého človeka. Každodenne prechádzam uličkami starého mesta, kde bývam a vnímam zámer budov. Nie architektúru, ale myslím na tých, ktorí tu kedysi dávno pred nami žili. Moje budovy historického mesta tak nie sú zachytené reálne, strácajú sa v perspektíve či skutočných farbách. Sú zachytené tak, ako by ich vnímal človek, ktorý by o nich len započul. Je to ako stáť pred obrovskou bránou historického domu. Kto by nebol zvedavý na to, čo sa za ňou ukrýva?